Úprimnosť medzi mladými (alebo sebaprezentovanie)

Autor: Véronique Svitková | 6.7.2013 o 10:30 | (upravené 6.7.2013 o 10:39) Karma článku: 5,98 | Prečítané:  960x

Každý z nás má to svoje okolie priateľov, s ktorými si niekam vyrazí, čo-to popije, ide na koncert, do kina alebo zašportuje. Koľkých z nich však skutočne dobre poznáme? Vieme sa s nimi porozprávať aj do hĺbky? Máme vo svojom okolí niekoho, o ktorom by sme vedeli povedať, že ma "pozná"?

Rada si hrám na klavíri. Ešte radšej si spievam. Rada hrám tenis alebo futbal a mám rada matematiku. Toto o mne naisto vedia súrodenci a rodičia, priatelia, s ktorými som pomerne často (napr. na tých futbálkoch každý týždeň J), dobrí kamaráti zo strednej, veľká časť sesterníc a bratrancov, tuším aj stará mama... a možno aj susedia, ak ma počujú :P

Zdá sa mi úplne normálne a v pohode prezentovať svoje záujmy ľuďom, ktorí sa spýtajú a nie sú mi úplne cudzí. Bežne vidím na facebooku, ako jeden fotí svoje najnovšie vytuningované počítače či autá, ďalší svoje lezecké schopnosti na stenách, iná zas ručné kreácie v podobe náušníc a náramkov. Je fascinujúce popri tomto písaní spomínať si a zisťovať, aké rôzne záľuby majú moji kamaráti alebo známi, že to nie sú domasedi - a ak aj sedia doma, tak nie tak nečinne.  Od rovesníkov čítajúcich knihy ako Game of Thrones, cez mamičku píšucu fejtóny, po skautov blázniacich sa niekde v prírode na trojkopčiaku. Táto rozmanitosť ma fakt v tejto chvíli teší.

To sú také tie pekné a príjemné veci, ktorými sa možno prezentovať. O tých horších vie už pomenej ľudí, samozrejme. Avšak zaujímalo by ma, koľko z nich vie napríklad, že vyhľadávam a strašne si cením hlboké rozhovory. A že sa rada bavím o psychologických alebo náboženských témach, ktoré sa ma nejakým spôsobom dotýkajú. Baví ma rozoberať ľudské správanie a zisťovať, čo si myslia iní, ako vnímajú veci oni. Netajím sa tým, že som človek, ktorý hľadá zmysel celého tohto tu.

Myslím si, že najúprimnejšie bývajú rozhovory vo dvoch, lebo vtedy človek tak odbúrava akési hradby, masky alebo ako si to už len nazvete. Nedá sa len tak šupnúť hneď do nejakého vyššie opísaného dialógu. Človek sa zverí niekomu len s dostatočnou dôverou, že jeho myšlienky nebudú zosmiešnené a brané na ľahkú váhu. Dôvera je teda niečo vzácne. Kedy však dôverujem? Keď cítim z toho človeka prijatie - prijatie mňa, mojich názorov,  doprevádzané pocitom, že to nie je len tak obyčajný rozhovor. Vtedy sa to akosi otvára. A čím viac cítim, že ten druhý hovorí úprimnejšie, možno niečo, čo by za normálnych okolností nepovedal, tým viac aj mňa to ťahá hovoriť úprimne, tak z hĺbky. Tým pokojnejší je dialóg, tým vrúcnejší. Heh, trošku nadnášam, ale mnoho pekných rozhovorov takých fakt bolo. Prečo to opisujem? Lebo vnímam, že nie každý je toho schopný. A hovorím teraz o mladých. Verím tomu, že každý niekde cíti, že zdieľanie niečoho „svojho" s iným človekom, napr. frajerkou alebo dobrým priateľom, je čosi pekné a fajn. Na druhej strane mám dojem, že značná väčšina by o tomto neplytvala myšlienkou dlhšou ako tento odstavec. „Boože, načo takéto kraviny rozoberá?", „A šak dobre, je to fajn, a čo tým chce?!"

Táto téma ma zaujala preto, lebo si myslím, že takéto chvíle sú v živote bežného človeka cenné... a ojedinelé. Hlavne ma zaujalo to druhé slovo. Pred takými ôsmimi rokmi som ešte netušila, že sa dá s niekým si aj tak z hĺbky duše pohovoriť. A to myslím teraz úplne doslova. Nevedela som, že sa niekde vo mne nájde taká tá zraniteľnosť - ó, áno, toto sa pri tom určite deje - a schopnosť počúvať tak vnímavo, čo moje alebo toho druhého „ja" chce povedať.  Teraz to pokladám za úžasné sa takto rozprávať. Len sa tak zamýšľam nad niektorými mladými, či aj oni sú schopní takého niečoho. Vidím tie bandy tínejdžerov, ako spolu popíjajú alebo hrajú v jednej kapele, alebo chodia na tréningy, alebo do posilňovne a pýtam sa tak, koľkí z nich sú aj ozajstní priatelia - takí, ktorým sa nebojíme povedať o sebe viac.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?